Príbehy lásky

Jana sa zamilovala do svojho suseda Michala keď mala 10 rokov.  Práve sa odsťahovali z mesta na dedinu a hneď keď ho uvidela, vedela, že to je pán pravý. Už vtedy, keď mala 10 rokov. Michal mal 20 a aj keď bol pre ňu príliš starý, tak nejako vedela, že spolu raz budú.

Michal bol strašne šikovný mladý chlapec. Vedel opraviť všetko od kuchynského robota cez sieťové prvky, pokazený bicykel či nefunkčný kompresor. Nebál sa ručnej či elektronickej brúsky, vyznal sa skrátka vo všetkom domácom majstrovaní. Mal svoju dielňu, kde mal snáď všetko náradia, ktoré pre svoje majstrovanie potrebuje, od kladív a sekeriek cez brúsne kotúče až po najnovšie vŕtačky.

Michal strašne rád veci opravoval a dával im nový život. Janka bola vždy nadšená, keď sa im doma niečo pokazilo a ona mohla ísť poprosiť Michala, či by im to neopravil. Mohla hodiny sedávať a pozorovať ho pri práci.

Dlhé roky bol jej platonickou láskou. Michalovi sa vždy stala veľmi roztomilá, ale proste je logické, že nemal rovnaké myšlienky ako ona. Bol predsa dospelý a ona dieťa.

Keď mala Janka 14 rokov odišla na intrák, pár krát sa bláznivo zamilovala, ale na Michala nikdy úplne nezabudla aj keď sa stretávali doma na dedine už len veľmi sporadicky

A potom po dlhých 10 rokoch sa to stalo. Janka mala 24 rokov a prišla domov na dlhšie obdobie, mala prázdniny medzi dvoma semestrami. Pokazilo sa jej auto a keďže nechcela platiť drahý pneuservis obrátila sa na Michala. Ten jej samozrejme ochotne pomohol a čo viac návšteva u pána opravára neskončila len opravou auta.

Neustále jej dával komplimenty a bolo jasné, že Jana sa mu neskutočne páči. Už to nebolo malé dievčatko, ale žena a zrazu sa ani ten vekový rozdiel nezdal taký priepastný. 34 ročný muž s 24 ročnou ženou nie je nič škandalózne. Rokmi sa ten vekový rozdiel proste dorovnal. Ešte v ten deň ju pozval na rande a dnes oslavujú desiate výročie svadby. Niekedy to proste viete hneď, aj keď máte len 10 rokov a váš budúci nastávajúci chodí s vašim otcom na pivo!

Cenná sloboda detstva

Moralizovanie o tom ako dobre bolo kedysi a aké hrozné je to teraz nepatrí medzi moje veľké záľuby. Myslím si totiž, že za takýto pohľad na svet vo väčšine prípadov môže takzvaný spomienkový optimizmus a teda, že to, čo už bolo vidím v ideálnom svetle alebo ešte lepšie cez ružové okuliare.  Každopádne dnešný článok sa bude niesť v duchu ospevovania skvelej minulosti a frflania na tom kam ten svet speje. Téma článku bude detstvo.

Môj starý otec celý život robil čo ho baví. S  nadšením a láskou. Začal už ako malý chlapec. Práve teraz sedím v jeho rodnom dome a nechávam sa unášať čarovnou atmosférou, ktorú vykúzlil svojim nadaním. Starký bol totiž celý život rezbárom a stolárom a dodnes je to jeho koníček, ktorému sa stále s nadšením a vášňou venuje. Práve ho pozorujem ako pod jeho rukami vzniká drevená fajka, pozerám sa na osobitý drevený stolík, ktorý je tiež jeho prácou a obdivujem jedinečné drevené fotorámy, ktorým vek neubral z krásy.

Keď bol môj starký malý chlapec, to znamená približne v dobe pred 70 až 80 rokmi, bolo úplne bežné, že sa deti toľko nekontrolovali, mali viac povinností, zodpovednosti ale aj slobody. Nebolo nič zvláštne na tom, keď ako sedemročný chodili samy peši do školy aj 7 kilometrov.  Dnes nie je naopak nič zvláštne na tom, ak vozíte dieťa do školy vzdialenej 500 metrov od vášho domu. Čo tým chcem povedať? Deťom sa zo života vytvára sloboda a zodpovednosť a to má oveľa desivejší dopad na ich život ako si myslíme. Deťom sa navyše snažíme zorganizovať všetok voľný čas, aby náhodou nemali čas na to, aby sa im niečo stalo.

Nemyslím si, žeby doba v ktorej žijeme bola nebezpečnejšia. Za pravdu mi dávajú aj štatistiky, ktoré ukazujú na to, že kriminalita sa nijak nezvyšuje, dokonca v niektorých častiach sveta výrazne klesá. To, čo sa však zmenilo, je náš pohľad na svet ovplyvnený kultúrou strachu, ktorá na nás číha z mienkotvorných médií. Pred 70 rokmi ste sa veľmi ťažko dozvedeli, že v Hornej Dolnej uniesli dieťa. Dnes je to na titulke najčítanejších novín hneď na druhý deň. Nestáva sa viac zločinov, akurát sa o nich viacej vie. Čo vytvára koliesko strachov, obáv, domnienok a snahy o absolútnu kontrolu našich detí a to všetko preto aby sme ich ochránili.

 

 

 

 

Šťastie si za prachy nekúpiš

you cant buy happiniess

To, že peniaze nie sú všetko a že si za ne nekúpite šťastie, sú otrepané frázy či neoriginálne klišé, ktoré každý už nie raz počul. Niečo však na týchto otrepaných frázach bude. Napriek tomu, že väčšina alebo dovolím si tvrdiť skoro každý vo svojom vnútri cíti, že len vďaka peniazom šťastný nebude, napriek tomu sa snaží, aby ich mal dostatok a to len preto, aby si kúpil to a to a to a myslím, že všetci to robia preto, pretože dúfajú, že vďaka tomu šťastní predsa len budú.

Ako to teda s tým šťastím je. Nebude predsa len kúsok pravdy, že za peniaze sa aspoň kúsok šťastie kúpiť dá? Myslím, že dá, aspoň relatívneho či chvíľkového. Ak budete v depresii ležať doma na gauči a utápať sa kvôli zlomenému srdcu, na chvíľku vám azda pomôže nonstop donáška alkoholu. Vďaka alkoholu na chvíľu utopíte svoje slzy a na chvíľu na svoj žiaľ zabudnete. Dá sa tým povedať, že vďaka tomu budete šťastnejší? Myslím, že relatívne áno.

Ak sa však dostaneme na úroveň dlhodobejšieho pocitu šťastia, stavu, ktorého chcete dosiahnuť a už z neho nechcete spadnúť, peniaze vám budú primálo. Tejto pravde sa ťažko verí bez skúseností. Väčšina ľudí sa totiž boháčom nikdy nestane a preto svoje šťastie vidí potencionálne v realite v ktorej sú bohatí, nemusia toľko pracovať a viac si život užívať. Skúsenosť mnohých bohatých ľudí však svedčí o opaku. Kúpite si dom na kľúč na českom vidieku, vilu na pláži na Seychelách, dovolenkový dom v španielsku, jachtu, lietadlo či ponorku a stále nič. Stále chcete viac a trvalé šťastie neprichádza. Veľakrát ľudia až potom ako majú všetko vonkajšie, respektíve vedia, že všetko mať môžu sa obrátia do vnútra a začnú to šťastie hľadať tam, kde skutočne je, v sebe samom.

A čo vy? Potrebujete takúto skúsenosť alebo už viete, že šťastní môžete byť práve tam kde ste a s tým, čo máte práve teraz?