Aké sú populárne značky kombinovaných kočíkov?

Detské kočíky sú pre všetkých rodičov každodennou súčasťou života s malým bábätkom, pretože práve vďaka ním môžeme dieťatko brať von na prechádzky, do mesta alebo ho použiť pri nejakých väčších presunoch. Rodičia pri kúpe toho správneho kočíka, by mali dbať najmä na to, aby ho bolo možné efektívne využiť. Inglesina kočíky sú pre deti pohodlné a pre rodičov ľahko použiteľné. Aké kočíky sú moderné a vhodné pre rodičov?

Kombinácie kočíkov

Kúpa kombinovaného kočíka vám môže ušetriť veľa peňazí, keďže mnohé kombinované kočíky Britax Römer zahŕňajú autosedačky, ktoré budete potrebovať pri preprave bábätka autom. Rovnako tak aj Inglesina kočíky kombinujú autosedačku a sú zamerané na bezpečnosť a potreby detí. Kúpou kombinovaného kočíka tak ušetríte peniaze za samotnú autosedačku, pritom kočík budete môcť používať na prechádzky do mesta, ale aj na väčšie presuny a cestovanie autom. Dieťatko si navyše bude môcť v kočíku oddýchnuť a pospať.   

Štýl a dizajn kočíka

Pre rodičov by mala byť prvoradá kvalita a efektivita kočíka, aby spĺňal všetky detské potreby. Inglesina kočíky okrem toho, že patria medzi kvalitné detské kočíky, tak majú aj moderný dizajn. Kočíky sú ladené najmä v neutrálnych farbách, populárne sú najmä sivé alebo modré prevedenia. Ak uprednostňujete neutrálne farby, tak kočíky Britax Römer sú v čiernom prevedení ladené tiež s inými farbami, napríklad s béžovou alebo sivou, moderné sú aj kombinácie s modrou farbou. 

Ovládanie kočíka

Manipulácia a ovládanie kočíka by malo byť jednoduché, aby s tým nemali rodičia zbytočné problémy. Mnohé kočíky Britax Römer majú veľa vymožeností, ktoré samotnú manipuláciu kočíka ešte viac uľahčujú. Samozrejmosťou je napríklad sklápanie kočíka. Kočíky sú tiež bohaté na veľa užitočných vecí. Dôležité je, aby boli kočíky aj skladné a ľahké, vďaka čomu ich budete môcť jednoducho prenášať, prípadne ich ovládať len s jednou rukou. Inglesina kočíky venujú značnú pozornosť tomu, aby ste ich dokázali jednoducho ovládať a manipulovať s nimi.

Teambuilding pomáha utužovať kolektív práci

V minulosti pojem „teambuilding“ neexistoval. Zamestnanci firiem išli maximálne na lyžovačku alebo na pobyt do kúpeľov. Trend teambuildingových akcií za posledné roky rapídne stúpol. Existujú rôzne agentúry, ktoré vám pomôžu vymyslieť víkendový či týždňový pobyt plný atrakcií, športu a hlavne zábavy na mieru. Ideálnym miestom na víkendový pobyt s kolegami sú Vysoké Tatry a okolie. Odporúčame nájsť ubytovanie v Poprade a prečítať si mesačný horoskop, kedy vám hviezdy najviac prajú na takýto druh zábavy.

Teambuilding by nemal byť iba o „nejakej“ aktivite, ktorú riešite s kolegami. Podstatou je zlepšenie medziľudských vzťahov, ktoré na pracovisku nemusia byť úplne ideálne a možnosť vyskúšať si aj inú rolu  ako tú, ktorú máte vo vašej práci na starosti. Či už sa váš zamestnávateľ rozhodne pre športový deň plný pohybu alebo skôr pre hry zamerané na logické myslenie určite zažijete kopec zábavy. Ideálnou kombináciou je spojiť šport, welness, ale aj úlohy, pri ktorých potrápite svoje mozgové bunky.

Medzi jednu z takýchto teambuildingových akcii patria aj rôzne hry na štýl escape room. Pointou týchto hier, je, že vás napríklad na 60 minút zatvoria do opustenej miestnosti, dajú vám zopár indícií a vy musíte behom tohto času rozlúsknuť, ako sa dostať z takejto miestnosti von. Skvelé je na tom to, že práve tu sa často krát ukáže, kto, ako premýšľa v súvislostiach.

Raz sme počuli príbeh jednej pani, ktorá zažila takýto teambuilding ešte v začiatkoch na Slovensku. Nebola s ním absolútne stotožnená, pretože nepochopila o čom tam išlo. Nepochopila, že hádzať si klbko, stavať vežičku z kamienkov, napísať dobré vlastnosti o kolegoch bola práve pointa o, čo v teambuildingu ide.

Ak ste v práci ešte teambuilding nemali, pri najbližšej porade ho skúste vedúcemu navrhnúť. Možností v rámci Tatier a Popradu je toľko, že vám ani jeden celý týždeň stačiť nebude. Držíme palce a prajeme veľa nezabudnuteľných zážitkov s vašimi kolegami.

Život jedného muža

Na stole mal položenú pušku. Pozeral sa na ňu a predstavoval si všetky tie kvantá zvierat, ktoré ňou už zabil. Zrazu mu to bolo neuveriteľne ľúto. Keby vedel vrátiť čas, neváhal by ani chvíľku a všetko by zmenil. Všetko, od základu. Toľko nevinných zvierat zomrelo jeho ranou…

K poľovníctvu ho priviedol jeho otec. U nich v rodine to bola dlhodobá tradícia, tak ako si arabskí muži zakladajú na shisha dýchanku, ženy na spoločných kozmetických rituáloch, kde použijú nejednu masku na tvár, tak si muži v jeho rodine zakladali na predávaní poľovníckeho remesla a tiež spoločných poľovačkách. Prišlo mu to normálne. Vyrástol v tom a v podstate ani sa neodvážil pochybovať nad rodinnými tradíciami.

Teraz tu však sedí s boľavým srdcom a pozerá na všetky tie svoje poľovnícke trofeje. Trofeje zaliate nevinnou krvou. Myslí, že v hĺbke duše to tak cítil vždy, ale silná túžba byť pre svojho otca tým najlepším synom, na ktorého bude hrdý, mu to neumožnila vidieť. Hnal sa dopredu, k poľovníckym úspechom, už vo svojich 15.rokoch bol najlepší v republike a na ďalší rok na medzinárodnej súťaži. Najhoršie na tom však je, že otec ho nikdy nepochválil, nikdy mu nevyjadril dostatočné uznanie a on nikdy nemal pocit, že je pre neho dosť dobrý.

Dnes tu sedí, presne dva roky po pohrebe svojho otca, ktorému sa snažil celý život zavďačiť, celý život bojoval o kúsok uznania a dochádza mu, že svoj život premárnil. Premrhal ho na niečo, z čoho nemal radosť, čo ho nenapĺňalo a čo, ako si konečne po smrti svojho otca dokázal priznať, ho vlastne celý život ubíjalo a ničilo.

Prišiel na to, že by ho bavili oveľa jemnejšie veci ako zabíjať nevinné zvieratká. Postupne prichádzal, že je dušou vlastne veľmi citlivý a vnímavý umelec. Chcel by písať a maľovať, spievať a tancovať. Nikdy však nie je neskoro na nový život a on to veľmi dobre vie. Stačí sa odhodlať na zmenu.

Príbehy lásky

Jana sa zamilovala do svojho suseda Michala keď mala 10 rokov.  Práve sa odsťahovali z mesta na dedinu a hneď keď ho uvidela, vedela, že to je pán pravý. Už vtedy, keď mala 10 rokov. Michal mal 20 a aj keď bol pre ňu príliš starý, tak nejako vedela, že spolu raz budú.

Michal bol strašne šikovný mladý chlapec. Vedel opraviť všetko od kuchynského robota cez sieťové prvky, pokazený bicykel či nefunkčný kompresor. Nebál sa ručnej či elektronickej brúsky, vyznal sa skrátka vo všetkom domácom majstrovaní. Mal svoju dielňu, kde mal snáď všetko náradia, ktoré pre svoje majstrovanie potrebuje, od kladív a sekeriek cez brúsne kotúče až po najnovšie vŕtačky.

Michal strašne rád veci opravoval a dával im nový život. Janka bola vždy nadšená, keď sa im doma niečo pokazilo a ona mohla ísť poprosiť Michala, či by im to neopravil. Mohla hodiny sedávať a pozorovať ho pri práci.

Dlhé roky bol jej platonickou láskou. Michalovi sa vždy stala veľmi roztomilá, ale proste je logické, že nemal rovnaké myšlienky ako ona. Bol predsa dospelý a ona dieťa.

Keď mala Janka 14 rokov odišla na intrák, pár krát sa bláznivo zamilovala, ale na Michala nikdy úplne nezabudla aj keď sa stretávali doma na dedine už len veľmi sporadicky

A potom po dlhých 10 rokoch sa to stalo. Janka mala 24 rokov a prišla domov na dlhšie obdobie, mala prázdniny medzi dvoma semestrami. Pokazilo sa jej auto a keďže nechcela platiť drahý pneuservis obrátila sa na Michala. Ten jej samozrejme ochotne pomohol a čo viac návšteva u pána opravára neskončila len opravou auta.

Neustále jej dával komplimenty a bolo jasné, že Jana sa mu neskutočne páči. Už to nebolo malé dievčatko, ale žena a zrazu sa ani ten vekový rozdiel nezdal taký priepastný. 34 ročný muž s 24 ročnou ženou nie je nič škandalózne. Rokmi sa ten vekový rozdiel proste dorovnal. Ešte v ten deň ju pozval na rande a dnes oslavujú desiate výročie svadby. Niekedy to proste viete hneď, aj keď máte len 10 rokov a váš budúci nastávajúci chodí s vašim otcom na pivo!

Cenná sloboda detstva

Moralizovanie o tom ako dobre bolo kedysi a aké hrozné je to teraz nepatrí medzi moje veľké záľuby. Myslím si totiž, že za takýto pohľad na svet vo väčšine prípadov môže takzvaný spomienkový optimizmus a teda, že to, čo už bolo vidím v ideálnom svetle alebo ešte lepšie cez ružové okuliare.  Každopádne dnešný článok sa bude niesť v duchu ospevovania skvelej minulosti a frflania na tom kam ten svet speje. Téma článku bude detstvo.

Môj starý otec celý život robil čo ho baví. S  nadšením a láskou. Začal už ako malý chlapec. Práve teraz sedím v jeho rodnom dome a nechávam sa unášať čarovnou atmosférou, ktorú vykúzlil svojim nadaním. Starký bol totiž celý život rezbárom a stolárom a dodnes je to jeho koníček, ktorému sa stále s nadšením a vášňou venuje. Práve ho pozorujem ako pod jeho rukami vzniká drevená fajka, pozerám sa na osobitý drevený stolík, ktorý je tiež jeho prácou a obdivujem jedinečné drevené fotorámy, ktorým vek neubral z krásy.

Keď bol môj starký malý chlapec, to znamená približne v dobe pred 70 až 80 rokmi, bolo úplne bežné, že sa deti toľko nekontrolovali, mali viac povinností, zodpovednosti ale aj slobody. Nebolo nič zvláštne na tom, keď ako sedemročný chodili samy peši do školy aj 7 kilometrov.  Dnes nie je naopak nič zvláštne na tom, ak vozíte dieťa do školy vzdialenej 500 metrov od vášho domu. Čo tým chcem povedať? Deťom sa zo života vytvára sloboda a zodpovednosť a to má oveľa desivejší dopad na ich život ako si myslíme. Deťom sa navyše snažíme zorganizovať všetok voľný čas, aby náhodou nemali čas na to, aby sa im niečo stalo.

Nemyslím si, žeby doba v ktorej žijeme bola nebezpečnejšia. Za pravdu mi dávajú aj štatistiky, ktoré ukazujú na to, že kriminalita sa nijak nezvyšuje, dokonca v niektorých častiach sveta výrazne klesá. To, čo sa však zmenilo, je náš pohľad na svet ovplyvnený kultúrou strachu, ktorá na nás číha z mienkotvorných médií. Pred 70 rokmi ste sa veľmi ťažko dozvedeli, že v Hornej Dolnej uniesli dieťa. Dnes je to na titulke najčítanejších novín hneď na druhý deň. Nestáva sa viac zločinov, akurát sa o nich viacej vie. Čo vytvára koliesko strachov, obáv, domnienok a snahy o absolútnu kontrolu našich detí a to všetko preto aby sme ich ochránili.

 

 

 

 

Šťastie si za prachy nekúpiš

you cant buy happiniess

To, že peniaze nie sú všetko a že si za ne nekúpite šťastie, sú otrepané frázy či neoriginálne klišé, ktoré každý už nie raz počul. Niečo však na týchto otrepaných frázach bude. Napriek tomu, že väčšina alebo dovolím si tvrdiť skoro každý vo svojom vnútri cíti, že len vďaka peniazom šťastný nebude, napriek tomu sa snaží, aby ich mal dostatok a to len preto, aby si kúpil to a to a to a myslím, že všetci to robia preto, pretože dúfajú, že vďaka tomu šťastní predsa len budú.

Ako to teda s tým šťastím je. Nebude predsa len kúsok pravdy, že za peniaze sa aspoň kúsok šťastie kúpiť dá? Myslím, že dá, aspoň relatívneho či chvíľkového. Ak budete v depresii ležať doma na gauči a utápať sa kvôli zlomenému srdcu, na chvíľku vám azda pomôže nonstop donáška alkoholu. Vďaka alkoholu na chvíľu utopíte svoje slzy a na chvíľu na svoj žiaľ zabudnete. Dá sa tým povedať, že vďaka tomu budete šťastnejší? Myslím, že relatívne áno.

Ak sa však dostaneme na úroveň dlhodobejšieho pocitu šťastia, stavu, ktorého chcete dosiahnuť a už z neho nechcete spadnúť, peniaze vám budú primálo. Tejto pravde sa ťažko verí bez skúseností. Väčšina ľudí sa totiž boháčom nikdy nestane a preto svoje šťastie vidí potencionálne v realite v ktorej sú bohatí, nemusia toľko pracovať a viac si život užívať. Skúsenosť mnohých bohatých ľudí však svedčí o opaku. Kúpite si dom na kľúč na českom vidieku, vilu na pláži na Seychelách, dovolenkový dom v španielsku, jachtu, lietadlo či ponorku a stále nič. Stále chcete viac a trvalé šťastie neprichádza. Veľakrát ľudia až potom ako majú všetko vonkajšie, respektíve vedia, že všetko mať môžu sa obrátia do vnútra a začnú to šťastie hľadať tam, kde skutočne je, v sebe samom.

A čo vy? Potrebujete takúto skúsenosť alebo už viete, že šťastní môžete byť práve tam kde ste a s tým, čo máte práve teraz?